Cítim sa trochu nostalgicky. Vznikali tu krásne slová, spletené do vlastných myšlienok. Niekedy si text na jednoduchom bielom podklade žil svojím životom. No každý musí rásť a po dlhom zvažovaní som sa napokon rozhodla odísť. Avšak nie úplne. Len z klasického bloggerského štýlu, z platformy, ktorá mi bola domovom dlhých 5 rokov. Nebudem sa tváriť, že za sebou navždy zatváram. Práve naopak. Dvere nechávam otvorené, len tie kroky už budú smerovať inam, a to na Wordpress.
Na túto platformu som presunula svoj pseudonym asi pred rokom. Chvíľkový skrat v neskorých hodinách a potreba aspoň chvíľu tvoriť inak. Blogger už nestačil. Možno niekomu príde zbytočná rozlúčka, keď v podstate svoje pôsobenie presúvam len na inú doménu. Ja však potrebujem uzavrieť jednu kapitolu, a tou je Bones in Couture. Krkolomný názov, ktorý len málokto vedel vysloviť v dokonalosti, mi robil spoločnosť neuveriteľne dlho. Mnohokrát som sa ho chcela vzdať, no napriek rôznym myšlienkam som tak neurobila. Napokon odišiel sám, možno to bolo už pred tým rokom v januári, keď som do názvu novej stránky v rýchlosti napísala len Cokinelle. Moje kosti v kutúre rokmi zostarli, nabrali množstvo vrások, už nie sú tými, ktoré v prvom článku zanechali svoj odtlačok. A práve preto im dávam malé zbohom. Nechám ich plynúť v paralelnom vesmíre, kde ešte niekomu možno čosi povedia. Možno si v nich niekto v pravom čase nájde tie pravé slová. Ja to už nebudem. Vypíšem sa tu naposledy, týmito riadkami. Tie ďalšie, nové a istým spôsobom pre mňa osobne iné, už budú vznikať pod menom Cokinelle.
Na túto platformu som presunula svoj pseudonym asi pred rokom. Chvíľkový skrat v neskorých hodinách a potreba aspoň chvíľu tvoriť inak. Blogger už nestačil. Možno niekomu príde zbytočná rozlúčka, keď v podstate svoje pôsobenie presúvam len na inú doménu. Ja však potrebujem uzavrieť jednu kapitolu, a tou je Bones in Couture. Krkolomný názov, ktorý len málokto vedel vysloviť v dokonalosti, mi robil spoločnosť neuveriteľne dlho. Mnohokrát som sa ho chcela vzdať, no napriek rôznym myšlienkam som tak neurobila. Napokon odišiel sám, možno to bolo už pred tým rokom v januári, keď som do názvu novej stránky v rýchlosti napísala len Cokinelle. Moje kosti v kutúre rokmi zostarli, nabrali množstvo vrások, už nie sú tými, ktoré v prvom článku zanechali svoj odtlačok. A práve preto im dávam malé zbohom. Nechám ich plynúť v paralelnom vesmíre, kde ešte niekomu možno čosi povedia. Možno si v nich niekto v pravom čase nájde tie pravé slová. Ja to už nebudem. Vypíšem sa tu naposledy, týmito riadkami. Tie ďalšie, nové a istým spôsobom pre mňa osobne iné, už budú vznikať pod menom Cokinelle.
