ZAKOPANE DAY II - MOUNTAINS

A máme tu časť druhú. Dnes to bude o horách. O vysokohorskej turistike, ako na ňu chodiť nemáte a ako niektorí považujú sandálky za horský trend. Ten z vás však urobí akurát tak nebožtíka a nie módneho trendsettera. A aj o tom, že hodina v posilke je neporovnateľná s celým dňom na horách.

Druhý deň sme vstávali skoro a taxíkom, ku ktorému si nás zavolal sám taxikár, zákazník v Zakopanom je ako v bavlnke, sme sa vyviezli do Kuźnic. Tam štartujú lanovky, ktoré vás vyvezú až na Kasprov vrch. Keďže sme chceli spraviť túru cez celé Červené vrchy až na Giewont a ešte po vlastných zostúpiť dolu, rozhodli sme sa pre túto alternatívu, veď lanovkou sa človek nevozí každý deň. Bol to riadny zážitok. Vidieť pod sebou ihličnany a neskôr štíty hôr a skaly. Trošku ako na horskej dráhe s malými deťmi navôkol, pýtajúc sa či sa to neodtrhne. Na Kasprov vrch často chodia rodiny s celkom malými deťmi. Vyvezú sa hore a neskôr sa zvezú dolu. Na vrchu je dokonca reštaurácia, trošku sa prejdete a môžete ísť späť. Pre deti fajn ale inak to žiadna turistika nie je. Niektoré ženy tam idú dokonca v šatách a v sandálkach. Viď, moderný lenivý človek. No našlo sa aj pár nadšencov. Poriadneho turistu na horách spoznáš podľa topánok. O tom niet pochýb.

Ako som spomínala, podľa topánok. Nie, naozaj nechápem ľudí, respektíve aj niektoré ženy, ktoré si dajú sandále. Áno, sandále. A to nešli len lanovkou tam a späť. Ale normálne som ich stretávala po ceste cez všelijaké skaly a nebezpečné úseky, na ktorých stačí trošku šľapnúť mimo alebo sa delikátne šmyknúť a bum dolu dolinou. Naozaj by som to neriskovala. Nebol to výletík na kopce. Chvíľami mi nebolo všetko jedno, hlavne na Giewonte a ešte aj tam boli dámy v teniskách v akých ja chodím von do mesta. Vyskytli sa aj Conversy, čo už fakt vôbec nechápem pretože sa v nich musí neskutočne šmýkať. Keď už chcete ísť na hory, obuv je základ. Je to úplne iný pocit keď máte pevnú nohu a poriadnu podrážku. Keď sa držíte reťaze a máte stúpiť na miniatúrny výbežok z hladkej skaly, ďakujete svojmu shopaholickému ja, že si niekedy namiesto lodičiek zvolilo turistické vibramy.

Z Kasprovho bolo vidieť aj náš slovenský Kriváň. Typicky zakrivený a ľahko rozpoznateľný.

Cez dlhé hrebene Červených vrchov sme smerovali až ku Giewontu. Zdá sa to celkom fajn, no raz to bolo hore, raz dole, raz cez skaly a tak stále dokola. Rýchlejším tempom sa to dá zvládnuť aj za kratší čas, ktorý je väčšinou napísaný na tabuliach. Ale s tými úžasnými výhľadmi a s tým krásnym počasím, to rýchlo jednoducho nešlo.

Šup, cez Červené vrchy sme sa dostali na Kopu Kondracku, ktorá má 2005 m.n.m a pri stúpaní na ňu som myslela, že to hádam ani nedám. Slnko sa rozhodlo páliť práve najviac a ja som len v tempe prekladala nohu cez nohu a nohu cez nohu, pretože keby zastavím už sa asi nepohnem. A celkom hore ma šľahol do tváre krásny svieži studený vzduch a ja som bola happy, konečne som naozaj tu a už len cvak všetko a všetkých naokolo. Mám pocit, že práve na tejto kope, ktorá naozaj vyzerá ako len nejaká navŕšená kopa, ma to slnko spálilo. Pekne podľa všetkého čo som mala na sebe. Ešte dnes si nosím na lýtkach dvadsaťštvorhodinové trvácne podkolienky. Trošku už vybledli, no v ten večer v Zakopanom ste podľa červených podkolienok hneď vedeli, kde ľudia strávili svoj deň. Paradoxne, sme si opaľovací krém nosili celý deň so sebou.

Netuším, kto si, ale ľahol si si priam esteticky! Neustále skvelé počasie a neustále perfektné výhľady.

Môj turistický outfit bola chodiaca reklama na Lidl - Esmara. Maximálna spokojnosť, pohodlie, pot sa odvádzal tak ako sa mal a ja môžem len odporučiť. Hádam o tom ešte bude článok, pretože športové veci už nakupujem len tam.

Neskôr po zostupe z Kondrackej kopy v horskom sedle sme boli so sestrou už pevne rozhodnuté, že bez Giewontu nechceme odísť. A tak v smere šípky hor sa na ten hrôzostrašný kopec, týčiaci sa nad všetkým.

A že hrôzostrašný naozaj bol. V nohách sme už mali niekoľko hodín z Kasprovho vrchu cez Červené vrchy na Kondracku kopu, z nej dlhý prudký zostup do sedla a ešte zo sedla na Giewont. Nohy sa už cítili totálne vypnuté. Jednoducho len šli ďalej. Pretože sme si od nášho príchodu do Zakopaneho hovorili ako vyjdeme na Giewont a ako chceme aspoň fotku, že aha, tu sme boli aj my, pozbierali sme poslednú energiu a štýlom nezastavujem, máme zpoždění a keby sme zastavili už sa nepohnem nikam, sme si ráznym krokom vykračovali hore. No ako sme si mysleli, že to šikovne zvládneme, tak nám aj dav ľudí treskol do tváre, že nie. Giewont je totiž známy tým, že sa na ňom čaká. Čaká ešte viac ako v radoch v Lidli alebo v Tescu, alebo kde chcete a kde čakávate. Ako na obed v škole, alebo na študijnom oddelení. Čakáte na výstup na štít s krížom týčiacim sa vysoko do nebies. A čakáte a čakáte. Seriózne bez žiadnych príkras, čakali sme asi 40 minút na to, aby sme si mohli neskôr zanadávať na reťaziach.

Giewont je nebezpečný, strmý, jeden krok vedľa a nechcete vedieť ako by to mohlo dpoadnúť. Presne tu som ďakovala za svoju obuv a nechápala ľudí v sandáloch, Converskách, ľahkých tenisôčkách, ktorí sa predomnou driapali na strmé, hladké skaly. V nich bola vbitá len reťaz, a to vás na tej skale reálne držalo. Plus vaše nohy a ruky. Chvíľami som bola skoro vo vodorovnej polohe prilepená o skalu a doslova sme liezli na štít. Ono sa to ani opísať nedá, kto zažil Giewont ten vie. Dokonca aj ten názov má celkom hrôzostrašný, so sestrou sme sa zhodli, že taký názov Zelená hora, by mu asi neprospel. Ešte jedna vec ma prekvapila, a to, že tam boli asi päť ročné deti. Vážne, malé deti, ktoré liezli s nami, alebo si ich skôr rodičia snažili podávať alebo ich pozdvihnúť. Nikdy by som tam také malé dieťa nepustila. A to vôbec nepreháňam. Keď už sme sa vydriapali na štít, hádajte, čo nás čakalo.

Rady. Opäť sme čakali v rade, neschopné sa ani len pohnúť, pretože to tam bolo všade strmé, úzke, samé skaly. Úžasný výhľad, no boli sme vysoko na úzkom štíte a bolo nás tam neskutočne veľa. Stáli ste na kameni a hneď vedľa vás bola strmá kolmá priepasť.

Síce to tu vyzerá ako na nejakej pláži, no naozaj toto je štít Giewontu, kde sa čaká na ďalší nebezpečný zostup po reťaziach dolu.

Sedíš na Giewonte a čakáš kým sa dostaneš dolu. Cesta hore je jednosmerná, presne vyznačená, ak sa dostanete do polky a rozmyslíte si to, niet cesty späť. Musíš si to už vyliezť a potom zase zliezť. Najprv si počkáš, samozrejme. No verte mi, za ten zážitok to stálo, aj to čakanie za to stálo, aj to, že nám došla voda a báli sme sa o vlastný život a hydratáciu, aj napriek tomu to stálo za to. Aj za to, že som cestou dolu už ani necítila nohy. Zostúpili sme z Giewontu do sedla a neskôr zo sedla nás čakala ešte celá cesta dolu, ktorú sme predtým absolvovali na lanovke. Dolu sa však už šlo celkom rýchlo. Cestou sme si nabrali vodu v horskom potôčiku, úžasne chutnú a studenú. Asi v polke cesty je chata, kde ľudia môžu načerpať nové sily, kúpiť si nejaké jedlo, oddýchnuť si a potom pokračovať ešte ďalej cez Tatranský národný park zase do Kuźnic. Až na chate sme si všimli info o Giewonte. Tento kopec má na svedomí najviac obetí v Tatrách. A ak sa náhodou blíži dážď alebo búrka, Giewontu sa vyhýbajte. Takto hrôzostrašne na nás civeli tie slová a my sme boli opäť happy, že to čítame až teraz. Bol to adrenalín a bolo to úžasné. Vyskúšať si reťaze a trošku lezenia bolo skvelé a aj keď som už celkom dolu v Kuźniciach po rovinke kráčala ako malá našuchorené kačička, neschopná sadnúť si a zastaviť, zase opakujem, stálo to za to! 

Tu sa zase čaká na lanovky, fotila som si už po zostupe, ľudí v šľapkách, ktorí idú len na výlet lanovkou a späť. Nie, vy nebudete mať chôdzu a lá kačiatko.

Na záver dnešného článku - krásna laň. Ukázala sa nám blízko pri ceste, kadiaľ sa premávali autá a ľudia. Bola to časť TNP, vyhradená na prechádzku so sprievodcom. Zrejme im utiekla kúsok ďalej za chutnou zeleňou. Nuž, Zakopane. Čistá príroda.

A tu už článok ukončím. Aj tak je už dosť dlhý. Po kačičkovskom príchode do nášho ubytovania sme si dali sprchu, trošku oddychu a neskôr sme sa šli pozrieť na nočný život. Keďže v poľskom Zakopanom to žije dňom aj nocou, a to sme si nechceli nechať ujsť. Niekoľko fotiek a pokračovanie druhého dňa vám ukážem zase nabudúce. :)