URBAN CITY

Sme malé mesto a to, kvôli čomu sem ľudia kedysi prichádzali je dnes už len chátrajúci závod plný prázdnych nevyužitých miest. Aj tak sme sa rozrástli a aj tak tu máme tie najkrajšie farby oblohy, ktoré fotím len spoza okien, pretože na nohe mám reťaz poskladanú z malých očiek mnohých názvov, rokov a predmetov s jediným spojením - štátnice.

Čas neúprosne tiká, hodiny odpadávajú a ja upadám do rutiny kedy len vstávam, učím sa, jem a sem tam pracujem. A hovorím si, koľko toho človek môže asi zvládnuť? Myslím, že vysokoškolák je tvor zázračný a zvládne aj nezvládnuteľné.

Pomaly si v hlave tvorím akýsi wishlist, lístoček s mnohými želaniami, ktoré sú úplne jednoduché a malé a ja sa zo dňa na deň teším viac a viac na prvý jún, kedy tento maratón pominie a ja si ich budem môcť pomaly plniť. Čítať. Čítať všetko zameškané, dokončiť tých posledných pár strán Harper Lee, nestagnovať na prvej kapitole Pána Prsteňov, zohnať Ballekove Agáty a začítať sa do horúcich dní, zohnať si pár tých reportérskych osobností, ktorých mená ma teraz možno trápia, no ich myšlienky zaujímajú. Pozerať všetko zameškané a spísať vám zoznam úžasných seriálov, ktoré za voľné chvíle stoja. Fotiť viac, piecť viac, ležať s nohami vyloženými a pozerať chvíľu hlúpu telenovelu a totálne sa na tom smiať, pretože aj to je oddych. Písať viac. Všetkého viac.

Je zvláštne ako vás systém jednoducho obmedzí, ako by ste chceli robiť všetko iné len nie to, čo musíte. Aj vy máte ten pocit? Prichádzajú na mňa mrákoty a takto inkohézne prejdem k záveru. Ešte si spravím čaj a namiesto knihy k večernému čítaniu vytiahnem našu ľubozvučnú slovenčinu a ponorím sa do tajov morfológie. Niekedy mám pocit, že z môjho blogu sa stávajú skôr občasné výkriky v hmle mladého utrpenia popretkávané zábleskami pozitivizmu. Tak je to. Aj keď máte pocit, že všetko uteká asi dvakrát rýchlejšie, nič nie je nemožné. A som odhodlaná toto motto aplikovať aj na kvantum textu a vedomostí, ktoré zhltnem a hádam slušne vypľujem pred komisou. Tak ak sa aj vy moríte nad textami, verte, že naozaj to nie je nemožné. Prejdete, zvládnete, zmaturujete, zoštátnicujete/me. A ešte viete čo mi pomáha? Radostné maličkosti ako dobrá káva, čaj a niečo sladké k tomu. Aj to podporuje motiváciu k učeniu. Majte sa krásne!

P.S.: Na insta ste možno videli, že som si vypočula Ine Kafe trochu inak, výletovala v Brne a áno, naozaj to bolo iné kafé. A naživo sú asi tak o mega percent lepší ako len na youtube. A už sa naozaj idem učiť.