BONES IN COUTURE: LENNON V RUŽOVOM

Alebo skôr v staroružovom. Spomínala som vám potrebu rapídnej zmeny. Tá ako tak nastala v dizajne aj keď sa verne držím svojho bieleho minimalizmu, no už takého minimalizmu, ktorý je veľmi blízko mojej už viac ako polročnej predstave o blogu. Nebol čas, nebola chuť, energia. Jeden večer som si za to spontánne sadla a obnovila tento kúsok mojej maličkosti. Výber fontov je horší ako ranné postávanie pred skriňou. Kto nezažil, nepochopí, respektíve, kto nemá v sebe kus perfekcionistu, nepochopí. Ani by ste neverili koľko rôznych odtieňov môže mať čierna. No tie moje kosti boli zaodené do nového kutúru a vo mne sa zase zapálil plamienok blogerskej lásky. Doprajem mu dostatok kyslíka.

Dni mi ubiehajú ako keby nemali ani 24 hodín ale možno len 12. Leto mi začalo akosi pomaly, lenivo a hneď ma skolilo zubom múdrosti. Chcelo to riadny zákrok a týždeň + jeden deň som nedobrovoľne chudla na novej diéte žiadna tuhá strava. Zistila som, že detské výživy majú naozaj množstvo chutí a že keď raz budem mať svojich vlastných potomkov dobre si rozmyslím, aký mix im kúpim. Objavila som znovu čaro polievok a ešte väčšie čaro tej krémovej tekvicovej. Tešila som sa ako malá z tuhej cuketovej placky, z ktorej som zjedla len polovicu. Bola som ešte chudšia ako chudá, energia mínus, celodenné sledovanie toho, čo televízia dala - rozumej nonstop zapnutý kuchársky kanál, keď som začala velebiť majstrovstvá Gordona Ramsayho a Jamieho Olivera. Myslím, že som si takto vykompenzovala svoju neschopnosť jesť. Tekutá strava plus milión tabletiek, raz od bolesti, raz na hojenie ďasna, nezabudnúť si počítať hodiny a myslieť na svoju pečeň viac ako inokedy. A týždeň spať len v jednej polohe. Vtedy prídete na také veci, o ktorých ste celý čas tušili no akosi ich prehliadali. Ako napríklad, že ste tí najšťastnejší ľudia len vám to niekedy nedochádza. A že ak sa ešte budete sťažovať na nezmysly a lamentovať o maličkostiach, pripomeňte si sledovanie Game of thrones s plačom nie kvôli tomu, že séria končí. Alebo sledovanie filmu Stroskotanec a rýchle prepínanie zo známej scény vlastnoručného trhania zubu. Alebo ranné vstávanie asi o štrvtej, zdravím jogurt, zdravím výživa. Je smutné, že si tieto maličkosti neuvedomujeme každý deň, možno sa ten zub ozval v pravú chvíľu.

Keď som už dokázala jesť viac ako tekutú hmotu prišli povinnosti, prepojené s príjemným. U nás totiž ak si chcete ísť prevziať vysokoškolský diplom so všetkou tou parádou musíte mať papier o rozmere A5 s vetou, ktorá daným povereným oznámi, že už naozaj nemáte potajomky ukryté žiadne knihy z knižnice, pečiatka a podpis. Toľko malá vsuvka k príbehom z byrokratického systému. Cestu za touto vstupenkou som spojila s výletom do študentskej Nitry, ktorú som v tom najlepšom odprezentovala sestre so slovami nemysli si, že si takto žijem aj cez semester. Ale bolo nám super a ja som si opäť raz povedala, že tá Nitra vie byť aj pekná. A tak tu mám konečne aj niekoľko slušných fotiek, na ktorých vám s radosťou prezentujem sukňu už od exspolužiačky Veroniky alias Vivien Mihalish. Mladé talenty treba podporovať, asi aj preto som hodila aspoň to euríčko do puzdra mladého huslistu, ktorý nám vyhrával na Svätoplukovom námestí. Chcelo by to viac takých odvážnych ľudí.