PRAGUE / PART ONE

Tresla som foťák o Karlov most. Prežil to. Prežil aj totálnu zimu a porobil niekoľko krivých fotiek, ktoré však nemá na svedomí on, ale moje skrehnuté ruky. Počas troch dní v Prahe sme už na druhé ráno mluvili česky a osvojili si ty vole výraz. Jednoduché. Vôbec sa nečudujem, že sú Slováci v zahraničí tak ohýbateľní. Nás si získalo hneď prvé pivo U krále Brabantského.

Praha je totiž fajn. Navštívila som ju ešte v novembri, v rámci žurnalistickej exkurzie do ČT24, Rádia Junior a ČTK (Česká tisková kancelář). Zmáknuť tieto povinnosti v jeden deň bol priam nadnovinársky výkon. Nadýchali sme sa pravej televíznej atmosféry, nakukli do živého rozhlasového vysielania a na chvíľu sa dokonca stali jeho súčasťou. Chtiac nechtiac. V ČTK sme popri vyčerpávajúcich informáciach trochu pospávali a medzi presunmi stíhali kávu či varené vínko. Žurnalista spĺňa všetky parametre vysoko multifunkčného človeka. Ako keď utekáte na metro z Kavčích hor a stihnete ho s jemným obšuchom. Alebo bežíte opäť na metro smer Staromák (všímate ten slang?) a zavrie sa vám pred nosom. Doslova. Chvíľu som sa cítila ako vo filme Duch s Patrickom Swayzem. No také pocity mám v metre asi vždy. Ale naspäť k Prahe. Bola chladná, jemne predvianočná, skamarátili sme sa s Vaškem (áno, Vašek na Václavskom námestí), nezablúdili, zistili sme, že v ČT24 pracujú naozaj sympatickí mladí muži a že niekedy na podnet máte ďalšie otázky? neexistuje nič lepšie ako kde je WC, prosím?

Ubytko som vybavila cez booking.com, ktorý mi ponúkol okrem iných aj Arpacay Backpackers Hostel. Bolo milé v uličkách Malej strany často vysvetľovať, že s nami môžete mluvit česky. Táto oblasť je totiž zahltená turistami, selfie tyčkami a tak. No je viac ako čarovná. Ku Karlovmu mostu to máte len desať minút peši a priamo nad hlavou sa týči Pražský hrad. Pokiaľ vám neprekáža prípadne izba aj s ďalšími cudzincami a plánujete stráviť viac času vonku ako vnútri, môžem odporučiť. Keďže sme výletovali uprostred týždňa v 6 lôžkovej nocľahárni sme boli len dve. Výhra. Neskôr sa k nám pridali už v posledný deň odchodu dve Nemky. Predstavte si to prekvapenie, keď asi po ôsmich plzňoch s burácajúcim smiechom vkročíte do izby a rozsvietite všetky svetlá. Áno, niečo sa pohlo. Ráno nám však s úsmevom zaželali enjoy your day a tak bola medzinárodná kríza zažehnaná. To sme sa už balili na vlak domov. 

Praha je fajn. Opakujem sa, ale naozaj je. Má výborné pivo, ktoré si v niektorých baroch môžete na stoloch načapovať sami. Objavila som Ameriku a z vlastnej peny sa tešila ako malá. Nafotila asi milión záberov a tie menej krivé vám delím do dvoch postov. Pretože na jeden by ste to asi nezvládli. A pri konečnom upravovaní týchto výtvorov som zistila jedno, mám úchylku na balkóny a dvere. Tak ak vám náhodou niekto raz bude fotiť kľučku či kovové zábradlie, je dosť možné, že som to ja. 

Karlov most je uprostred týždňa príjemne poloprázdny. Treba si však dať pozor na spomínané selfie tyče a mimochodom, nie som asi žiadna ultra fashion blogerka, keď som mala plne zapnutý kabát a s omotaným šálom pôsobila ako babička zo slovenskej rozprávky. Nuž, objavili sme severanov. Holé členky, sukne, tenké pančušky, jemné šatky, svetre. Rozopnuté svetre. Mať outfitové fotky v rozostrenom dave ľudí na Karlovom moste musí byť super. A áno, niekedy sa dám nahovoriť aj na také veci v mínusových teplotách. No potom sa hádžem po teplé ponožky rýchlejšie ako Leo po Oscara a čajník syčí na maximálnej možnej pare. Asi starnem.

Toľko Oscar Wilde na záver. A uvidíme sa pri druhej časti, zase v nedeľu.

C.