I´M A WOMAN

Žena. Vraj komplikovaný tvor. Vraj nám nerozumejú. Posielajú nás na Venušu, kŕmia čokoládou, keď sme zlostné, s blond odtieňmi vtipkujú a škatuľkujú nás do ružovej. Vraj sme dokonalé a krehké, dokonca nevinné. Väčšina z nich však ani zďaleka netuší, ako skutočne NEdokonalé sme, ako sme už dávno stratili krehkosť alebo v niektorých prípadoch aj útulnú ružovú škatuľku. Ako by som to definovala? Asi tak, ako keď sa v kúsku spája horké a sladké, trpké a jemné zároveň.

Zaobchádzanie s týmto tvorom nie je až také ťažké. To je odveký mýtus, vymyslený opačnými Marťanmi, ktorých mnohokrát ku svojej podstate ani nepotrebujeme, aj keď si myslíme a tvrdíme úplný opak. Už niekoľko týždňov mám spísanú myšlienku o nás. Čakala na svoj výstup z tieňa v ten pravý čas. Myslím, že nastal. Čo reprezentuje ambivalentnú dušu človeka výsledného chromozómu XX viac ako tento sveter? Tak prostý, ulovený za zlomok ceny a keďže mám na ne úchylku, bola to láska na prvé žmurknutie. Skúsila som najnovšie módne klišé, aj keď túto sieťku mám v šatníku už pár rokov. Móda sa očividne točí s elipsou Zeme okolo Slnka. Stále tu máme niečo staronové. No späť k tej myšlienke. O nás.

Mám ťa rád. Takú aká si. Prečo to my ženy tak úpenlivo chceme počuť? Niekedy sme svojimi najväčšími kritikmi a chlapovi dávame vinu aj za to, že nám žehlička poriadne nenarovná zblúdilé kučery. Tak veľmi chceme byť dokonalé, že nám úplne uniká jednoduchá pointa. On nechce uhladené vlasy a perfektnú očnú linku. Stačí mu to zívajúce mača tesne ráno po zobudení a teplé raňajky. Muži sú tie najjednoduchšie stvorenia. A predsa ak nám povedia tie čarovné slová, dokážeme sa roztopiť a v našich očiach si zdvihnú aj latku inteligenčného kvocientu. Ľúbim ťa už vyšlo z módy a oháňa sa ním každý. V tomto premodernizovanom svete sme zistili, že ľúbiť dokážeme ajfóny, kávu, šteniatka, lujvitonku či Lagerfelda. No koho dokážeme mať rady skutočne, tak rýdzo zo srdca, takého, aký je? 

Horko ťažko toho strapatého rozospatého chlapa v trenkách, ktorý vám pri rannom čaji vysvetľuje svetské zákony a offside. A keď ten pán božský povie "akceptujem ťa takú, aká si", niečo vám klikne v hlave. Zapadne na miesto. Akoby to tam bolo vždy, no vy ste to aj tak márne hľadali ako okuliare, ktoré už dávno máte na hlave. Všetko to už máme v sebe. Len to často nevieme nájsť. Všetky odpovede aj ďalšie otázky. Všetky riešenia. Stačí to malé kliknutie a vám sa rozjasní ako Edisonovej ukradnutej žiarovke. A važení, keď vám rozsvieti chlap, ešte len vtedy vám docvakne, aká ste aj tak trochu praštená a scvoklá, v podstate normálna a ľúbená. Vážne to potrebujeme? Aby nám to povedal niekto iný? Možno áno. Niekedy určite. Niekedy sme totiž aj tie zaškatuľkované ženy, neuvedomujúce si skutočnú hodnotu našich dlhých nôh, na ktorých zvládame denné prekážky systému v tak zahltenej dobe dokonalosti. A preto ťa mám rada. Takú aká si.

C.

// sveter: New Yorker, džínsy: Terranova, topánky: bfashion.com, okuliare: letnyhit.sk