WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.