CONFESSION OF A BOOKWORM

Sme zvláštni ľudia. Nadchýname sa nad výkladmi kníh a chceme kupovať stále nové, aj keď už doma nie je miesto. Stále niečo nestíhame, máme rozčítané, naplánované... a keď náhodou nemáme čo čítať chytáme paniku.

Na nočnom stolíku je vždy kniha. Jedna, dve aj päť. Zaspávame s textom vrytým v hlave alebo si dobrovoľne ubližujeme pri tlmenom svetle. Nespíme a slzíme len preto, lebo sme zvedaví čo bude ďalej. Sme zvláštni. Voňajú nám popísané strany. Plačeme nad nimi a smejeme sa. Nadávame pri otvorenom konci. Horlivo diskutujeme o zmysle zápletky a bránime svoj obľúbený charakter. Otvárame vnútro a necháme doň všetkých vstúpiť. Potom s nimi prežívame každý deň. Niekedy stratíme pojem o čase. Vtedy pre nás neexistuje realita, fungujeme na druhom svete a len obraciame stránky. Zatvorenie tej poslednej je takmer ako rozlúčka s priateľom. Očami beháme znova a znova po finálnych riadkoch, vrývame si ich do mysle a dávame zbohom. 

Takí sme. S nosom v knihách, s hlavou v oblakoch. Mne sa len nedávno dostal pod ruku príbeh o dievčati vo vlaku. Strávila som s ním asi dva dni intenzívneho čítania. Niekto mi povedal, že sa to číta samé. Mal pravdu. Od víru udalostí v britskom prostredí a hluku železničných koľají sa nebudete vediet odtrhnúť. Také je Dievča vo vlaku. Vtiahne vás, pohltí, zamotá hlavu až napokon vyviaznete so zvláštnym pocitom. Doteraz neviem či bol ten záver uspokojivý. Kriminálky vždy končia takým podivným dojmom, ktorý zanecháva pachuť na jazyku. No Paula Hawkins to podľa môjho skromného názoru zvládla na výbornú. Aj s vašimi pocitmi a intuíciou Rachel tak hádzala? 

O tom celý čas hovorím. Hádžu s vami, zapletú sa vám do srdca, milujete ich a nenávidíte a pritom ide len o slová na papieri. Toľko drámy a životných vyhasnutí sa môže udiať pri svetle lampy počas jesenného večera. Alebo toľko lásky a úsmevov. Už v minulom článku som písala o tom, ako je internet zázrakom doby. Môžem povedať, že knihy sú zázrakom ľudstva.

C.

WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.

O STRETNUTIACH A TVAROVANÍ

V našom živote nás menia ľudia, ktorých stretávame. Tvarujú nás ako kus hliny svojimi kritikami aj pochvalami. Pri veľkom separovaní izbových spomienok som držala v rukách papier s časovou osou. Výmysel mladej praktikantky a snaha o zaznamenanie nášho doterajšieho plávania mladými rokmi. Boli sme druháci na strednej a môj záznam končí dátumom stretnutia s chlapom, s ktorým som doteraz. Keď sa spätne obzriem som úplne iná osobnosť. Malé čiarky na osi prepojené rokmi a inicálkami mi hodili pravdu do očí. Tvarujú nás ľudia. Niektorých stretneme len na malú chvíľu či pár mesiacov. Letný románik, prvé zaľúbenie, prvé depky a najlepší priatelia. Potom som rovnú os preškrtla a veľkým napísala zmena. Zrejme som po nej túžila a pritiahla si k sebe človeka, ktorý to dokázal urobiť, keď ja som nemala dostatok odvahy.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, do akej miery je váš život ovplyvnený inými ľuďmi? Možno máte okolo seba vysávačov energie, možno naopak pozitívnych slniečkárov, možno motivátorov a možno najväčších kritikov, na ktorých sa často hneváte, no v konečnom dôsledku ste vďační, že im práve vy môžete hľadieť do očí a rozviesť úprimný rozhovor bez obáv. Tak plávame týmto životom a neskôr sedíme na zemi v hromade vecí a plníme zberné koše starými papiermi, spomienkami a nostalgiou, s ktorou sa lúčime. Keď čítate staré zápisky, poznámky, možno tajné denníčky, uvedomujete si, kam ste sa až posunuli? Aké veľké kroky ste spravili?

Okrem časovej osi sme na papier kreslili aj svoje vnútro. To moje bolo chaotické, machuľovité a s malými oknami. Dnes by boli machule menšie, pridala by som kvet a lúče slnka. A čo vy?

C.

DADDY ISSUES IN PRAGUE

Alebo príbeh o tom, ako mladšiu generáciu pohltili smartfóny. Cokinella si splnila malý sen a vybrala sa do veľkej Prahy na koncert svojich obľúbených susedov. Spoznáte ich podľa obráteného domčeka, čiernobielych klipov a potetovaného frontmana. Dnes vám poviem o tom, ako som sa vyspievala na The Neighbourhood.

Jeden večer v našej čajovni tá dievčina v modrom a lá Dan Nekonečný mi medzi rečou spomenula koncert NBHD. Prosím? Jej argument na môj obrovský otáznik, prečo mi to neoznámila skôr, bola slabá výhovorka nevedela som, že ich počúvaš. Tak už vieš. A vesmír bol dobrý a o pár mesiacov ich zoslal znova. To som ich zrejme až tak veľmi túžila počuť a vidieť. A ono to vyšlo. Akcia Praha na otočku sa uskutočnila. Jej kúsok som si obzrela po ceste hľadajúc jedlo a vstúpila som aj do slávneho Starbucksu, ktorého popularita si vyžiadala aj neslávne známych hejterov. Mala som len presso, dvojité, ale bolo fajn. Nakoplo ma po mojom nežnom útlme. Takto nakopnutá so slnkom v modrých sklíčkach som stúpala do výšin Riegrových sadov a odhaľovala ich krásne plochy na leňošenie a čítanie. Neskôr sme sa zaradili do fronty ľudí, alebo skôr početných fanúšičiek, ktoré ako keby jedna fashion matka mala. Hm, mám čo hovoriť, keď som na seba hodila koženku a džíny s dierami na nohách. V dnešnej dobe tak originálne. No to som ja so svojím komfortom. Chvíľku som bola vďačná, že mám pri sebe toho Dana Nekonečného v modrom a ten milý alobal. Tak trochu sa vymykali normálu a ja zisťujem, že s takými ľuďmi som rada. 

Koncert doslova odpálili Borns. Píšem odpálili lebo ešte vtedy som si myslela, že tvoria celú skupinu. Po googlení som zistila, že ide o speváka. No kapelu za sebou mal famóznu a za bicími sedela ženská. Moje srdce zaplesalo. Dokonca viackrát. 

No už poďme k tým mojim. Ak vynechám dav kričiacich dievčat, zlé ozvučenie, podivné znenie niektorých piesní alebo stádo smartfónov nad hlavami, tak som tam doslova nechala srdce aj dušu. A to už tie pocity trochu vychladli. No ak ste sa niekedy ocitli na koncerte, kde poznáte každú pieseň, slová viete naspamäť a spája sa vám s nimi viac ako jedna spomienka či pocit, tak viete o čom hovorím. A nepokazí to ani zlé ozvučenie či blikajúce telefóny. Na margo telefónov, radujem sa z toho, že som rástla ešte v dobe keď sme nemali farebné displeje ani foťáky. Mobily sme nosili von často len na ochranársku žiadosť rodičov, pochváliť sa či pustiť si pár melódií. A takíto ľudia na koncertoch stoja, spievajú a natriasajú sa v rytme svojich obľúbených. Ste tam aj vy?

Praha bola krásna, The Neighbourhood viac ako len čiernobieli, ja bezprostredná a pri spievaní som chvíľu zabudla na to, čo si myslia ostatní. A aj keď som sa ráno zobudila s opuchnutými očami a nedostatkom spánku, musela som sa usmievať.

C.