Môžete čítať 20 tipov ako byť produktívny, brodiť sa v článkoch s tajomným slovíčkom time management, vyhľadávať tipy a triky na boj s prokrastináciou, pokyvkávať hlavou pri duchaplných vetách o tom, ako zvládnuť stres, úlohy, ako nič neodkladať na poslednú chvíľu... a napokon o jedenástej v noci asi hodinu pred deadlinom plodíte múdre vety a chcete do textu vniesť tú arómu, že to máte v malíčku.
Posledné obdobie som prototypom tvora, vykazujúceho najlepšie výsledky pod tlakom, stresom, tikajúcou ručičkou hodiniek, nadáviek a opätovného sľubovania - už nikdy viac. Týždňovú analýzu sa snažím vypotiť za pár hodín. To, čo vzniká vo večerných chvíľach sú majstrovské diela, sebatrýznenie, potreba utýrať sa do poslednej minúty. Neviem, či si tým kompenzujem akúsi vnútornú potrebu byť k sebe zlá. Napokon to vyústi do takých rán, keď sa nedokážem zobudiť a reálne fungovať. A keď sa konečne v tom víre povinností pozriem do svojho vnútra nespoznávam ho. Doťahujem sa na okraj, maskujem pozitivizmom a úsmevom, no vo vnútri som unavená a v mojom pomyselnom kalendári pribúdajú výkričníky. A kvôli čomu?
Každý má svoje ups and downs. Denne. Ráno môžete vstať mrzutí a večer zaspávate s úsmevom. To v akom stave si večer ľahnete do postele je aj tak napokon to, na čom záleží najviac. Ak máte pre ten deň v sebe všetko vyriešené a jednoducho viete, že je to OK.
Myslela som, aká som super, že aj keď nestíham, tak predsa stíham. Vždy. Napokon sú aj tie výsledky dobré a tento post som chcela poňať viac sarkasticky. No spomínam si na obdobie keď som chvíľami zažívala panické návaly počas učenia sa na štátnice. Človek si zo seba napokon spraví len žart a vraví si, že sa berie príliš vážne. No pamätám si aj obdobie po nich keď som sa dva týždne dostávala zo stresu a len myšlienka naň ma príšerne desila. A zrazu si počas semestra uvedomujem, že je to takmer podobné. Keď chcem všetko stihnúť, všetkým vyhovieť, všetko ututlať do poslednej bodky až na to, že jediný, kto zostane v konečnom dôsledku nevyspatý s totálne vyžmýkanými nervami, som ja sama. A aj keď som obdobie nepoznania sebaúcty dávno preklenula, akosi zabúdam na to, že moja psychická pohoda je to, na čom záleží. My vytvárame svet okolo seba a naše vzťahy odzrkadľujeme vlastným vnútrom a keď to v ňom nefunguje, nebude to fungovať ani vonku. Jednoduchý princíp, na ktorom je vystavané všetko.
Tvrdenie začnite od seba sa už stalo akýmsi moderným klišé, no pomenovanie klišé nutne nemusí znamenať niečo zlé. Tieto vety sú pripomienkou toho, že pri všetkom, čo musíte a čo ešte nemáte, nezabúdajte na seba. A preto vám píšem, pretože popri všetkom zabúdam na to, čo mám najradšej. Jednoduché písanie.
A ak ste na tom podobne, odhoďte to fňukanie a potešte sa maličkosťou. Lebo ako by povedal profesor Lupin, na odohnanie vašich vnútorných dementorov niekedy stačí kúsok čokolády.
C.
