WHAT THE HELL

Sú len dve možnosti, rapídna zmena alebo koniec. Inak to nevidím. Som presne ten typ človeka, ktorý sa s nadšením pustí do vecí a to niekde po ceste stratí, časom sa vracia v určitých návaloch, no tým istým tempom sa aj vytráca. Hore a dole, kolobeh života. S mojím blogom to tak bolo vždy. A tak sa pýtam kam sa vôbec chcem pohnúť a či sa reálne chcem pohnúť.

Píšem takmer denne, avšak pracovne, samozrejme, moje výlevy a kreatívne chvíľky, fotenie a miestečko kam si môžem publikovať svoje žvásty by mi neuveriteľne chýbalo. Preto sa ho nedokážem vzdať, svojho malého sveta, ktorý si budujem skôr rýchlosťou tvora s ulitou ale budujem. Čo tým chcel básnik povedať? Celý máj som trčala nad otázkami a kopami textov. Vtedy som sa reálne zamýšľala nad tým koľko toho ešte človek dokáže vydržať, ako som už raz písala človek je tvor zázračný a vydrží všetko. 30. mája som úspešne zoštátnicovala a už si pred meno môžem písať to malé Bc. Ono to mal byť perfektný pocit a výskanie a tak. Namiesto toho som zvládla jeden obed a odpratať sa pomaly domov nevnímajúc už ani bolesť nôh z tých krásnych topánok. A potom som padla do postele a spala. Tak som prežívala svoj jasot z prvého titulu, totálne vyčerpaná psychicky aj fyzicky. Formalita to nebola. Dobehla ma realita môjho vlastného tela a týždeň som sa dostávala z tohto zúfalého stavu, kedy moje zmysly nechceli nič iné len spať. Až potom som si nejako uvedomila, že už mám voľno a prázdniny a že už fakt môžem čítať a fungovať ako normálna ľudská bytosť. Tak som sa preklenula až sem, po pár stretnutiach, pár knihách a seriáloch a náznaku oslavy mojich štátnic, keď padla jedna fľaša vína a ja som neskôr omámená pozerala Penny Dreadful, zaujímavá skúsenosť. Ale oslava bola, aj keď malá, no však aj to Bc. je malé. Samozrejme, popri tom som myslela na blog a na to ako som si sľubovala kopec článkov a ako to rozbehnem keď bude čas... no, nerozbehla som. Očividne.

Neviem či nádej žije alebo je celkom stratená, asi potrebujem nabrať novú chuť do blogovania, ktoré malo nakoniec skutočne riadnu pauzu. Toľko moja ozvena v týchto zaprášených priestoroch, bude to chcieť prerábku a nový vzduch.

Zatiaľ sa majte krásne!

/ tričko - Vivien Mihalish, džíny - H&M, tenisky - Esmara / Lidl, taška - Martinus, lenonky - letnyhit.sk /

URBAN CITY

Sme malé mesto a to, kvôli čomu sem ľudia kedysi prichádzali je dnes už len chátrajúci závod plný prázdnych nevyužitých miest. Aj tak sme sa rozrástli a aj tak tu máme tie najkrajšie farby oblohy, ktoré fotím len spoza okien, pretože na nohe mám reťaz poskladanú z malých očiek mnohých názvov, rokov a predmetov s jediným spojením - štátnice.

Čas neúprosne tiká, hodiny odpadávajú a ja upadám do rutiny kedy len vstávam, učím sa, jem a sem tam pracujem. A hovorím si, koľko toho človek môže asi zvládnuť? Myslím, že vysokoškolák je tvor zázračný a zvládne aj nezvládnuteľné.

Pomaly si v hlave tvorím akýsi wishlist, lístoček s mnohými želaniami, ktoré sú úplne jednoduché a malé a ja sa zo dňa na deň teším viac a viac na prvý jún, kedy tento maratón pominie a ja si ich budem môcť pomaly plniť. Čítať. Čítať všetko zameškané, dokončiť tých posledných pár strán Harper Lee, nestagnovať na prvej kapitole Pána Prsteňov, zohnať Ballekove Agáty a začítať sa do horúcich dní, zohnať si pár tých reportérskych osobností, ktorých mená ma teraz možno trápia, no ich myšlienky zaujímajú. Pozerať všetko zameškané a spísať vám zoznam úžasných seriálov, ktoré za voľné chvíle stoja. Fotiť viac, piecť viac, ležať s nohami vyloženými a pozerať chvíľu hlúpu telenovelu a totálne sa na tom smiať, pretože aj to je oddych. Písať viac. Všetkého viac.

Je zvláštne ako vás systém jednoducho obmedzí, ako by ste chceli robiť všetko iné len nie to, čo musíte. Aj vy máte ten pocit? Prichádzajú na mňa mrákoty a takto inkohézne prejdem k záveru. Ešte si spravím čaj a namiesto knihy k večernému čítaniu vytiahnem našu ľubozvučnú slovenčinu a ponorím sa do tajov morfológie. Niekedy mám pocit, že z môjho blogu sa stávajú skôr občasné výkriky v hmle mladého utrpenia popretkávané zábleskami pozitivizmu. Tak je to. Aj keď máte pocit, že všetko uteká asi dvakrát rýchlejšie, nič nie je nemožné. A som odhodlaná toto motto aplikovať aj na kvantum textu a vedomostí, ktoré zhltnem a hádam slušne vypľujem pred komisou. Tak ak sa aj vy moríte nad textami, verte, že naozaj to nie je nemožné. Prejdete, zvládnete, zmaturujete, zoštátnicujete/me. A ešte viete čo mi pomáha? Radostné maličkosti ako dobrá káva, čaj a niečo sladké k tomu. Aj to podporuje motiváciu k učeniu. Majte sa krásne!

P.S.: Na insta ste možno videli, že som si vypočula Ine Kafe trochu inak, výletovala v Brne a áno, naozaj to bolo iné kafé. A naživo sú asi tak o mega percent lepší ako len na youtube. A už sa naozaj idem učiť.

NAKRESLI SI SVOJU ROZPRÁVKU

Kreatívnym ľuďom treba poskytnúť priestor, a tak dnes s radosťou predstavujem tvorbu kamarátky.

Nakresli si svoju rozprávku. To znie super, však? Stačia vám pastelky a môžete sa ponoriť do vlastných farebných snov. Trend antistresových omaľovánok ma nejako obišiel. No viem si predstaviť, že dopyt po pastelkách rapídne stúpol a stránky s čiernobielymi obrázkami sa predávali viac ako knihy. A vyfarbovali všetci. Záhrady a tak. A myslela som si, že mňa to fakt obišlo, no keď tá deva v čiernom nadhodila na jednej prednáške, že mi môže v rámci PR ponúknuť omaľovánky, moja duša bola zapredaná. Možno preháňam, no kreslí ako malá bohyňa a môjmu oku sa to naozaj veľmi páči.

Vivien Mihalish

Slovenská tvorba, originál a navyše krásne fashion obrázky, do ktorých sa jednoducho zamilujete. A môžete si tvoriť a kresliť na voľných stránkach. Keď sa na to pozriem z toho psychologického kútika, budete sa cítiť zase ako dieťa a chvíľu budete reálne premýšľať len nad tým, akú farbu zvolíte. Tieto malé rozhodnutia sú maximálne relaxujúce. Užívala som si dumanie a ťažkú voľbu medzi tyrkysovou či ružovou, mašľu červenú alebo modrú, kvety v klasických farbách alebo v úplne surrealistických. Je to mega oddych. Asi také slová by som použila. Sedieť nad inými papiermi ako nad tými štátnicovými je veľmi fajn. Vyfarbovať chvíľu plné cyklaménové pery namiesto mojej snahy vysloviť nemecké Neue Einlaufende Zeitung, zapamätať si vydavateľa či opätovné zavedenie cenzúry je takisto veľmi fajn.

Máte chuť vyfarbiť si svoju vlastnú módnu story?

IT´S GONNA BE MAY

Uf. Tak som tu! Ešte sa neplazím cez víťaznú pásku s dvomi písmenkami titulu vo vrecku. No som na polceste! Dnes vás trošku otestujem a článok je bez foto. No to ste si už asi stihli všimnúť. Čítate?

Moja bakalárka, s ktorou som zdolávala v posledných týždňoch veľký boj, ešte väčší pri odovzdávaní (stretnutie so slovenskou byrokraciou by mohlo byť dobrodružným románom) je už fuč, odovzdaná a už sa čaká len na posudok. A obhajobu, samozrejme. Taký detail, na ktorý neustále zabúdam. Aj keď to bol boj, aj tak tie strany presahujúce maximum milujem. A teraz, otázky typu, mesiac som tu nebola, čo som robila? Väčšinou písala, užívala si pár dní voľna, skúškovala medzi tým a potom som si spomenula na to, že aha! asi chcem pokračovať aj na vyšší stupeň, a tak opäť zdravím, slovenská byrokracia. A taký bol môj apríl. Ubehol rýchlo, fakt mega rýchlo. Ani neviem kedy. A už to vidím, že tak ubehne aj máj. Nebudem vám klamať, žiadne úžasné plány nemám, najbližší mesiac budem sedieť nad tonou papiera a učiť sa na štátnice. Yes! (pretože dejiny žurnalistiky naozaj potrebujem a bez štátnic z dejín novinárčiny by predsa novinár ani byť nemohol) Okrem dejín, ktoré ste už párkrát na blogu mohli zazrieť ak ma sledujete dlhšie, čaká na moje mozgové závity slovenčina naša ľúbezná a samozrejme, také tie obkecy ako žánre, do ktorých sa aj tak nikto nikdy nezmestí, štylistika, ktorá je už skôr v učebniciach ako v praxi a taká tá metodika, akože teoreticky viete všetko, čo máte robiť, no v praxi vás prekvapí, že vlastne neviete nič. Takže sa u mňa nekonal bozk pod čerešňou, možno aj preto, že som už dávno žiadnu rozkvitnutú nevidela. Prvý máj som strávila čítaním knihy, konečne po dlhej dobe, takže som tým úplne prejavila svoju lásku. No a najbližšie týždne, ako som spomínala, ma čaká výstražný strašiak 30. máj a moja nádej, že budem stíhať.

Evidentne som si v blogovaní naozaj dala pauzu. Ale svitá na lepšie časy (dúfam). A stále je to moja záľuba, môj ventil a moje veľké potešenie, ak si niekto z týchto výlevov reálne niečo zoberie.

Majte sa krásne, ľúbte sa, nielen v máji, ale každý deň.